V posledných rokoch sa vo francúzskej próze zintenzívnil záujem o 
stvárnenie dejín, predovšetkým druhej svetovej vojny a holokaustu, 
prostredníctvom subjektívneho prežívania postáv. Narativizácia sa upína 
na individuálnu i kolektívnu pamäť a nastoľuje pálčivé otázky týkajúce 
sa traumy, medzigeneračnej pamäti, identity, zabúdania či manipulácie 
spomienok. Monografia skúma povahu fikčného a historického naratívu o 
dejinách, uvažuje o modalitách tematizácie dejín z hľadiska ich 
stvárnenia ako osobného zážitku v dielach povojnových autorov (J. 
Semprun, G. Perec, A. Camus), ako aj z hľadiska stopy, resp. 
sprostredkovanej skúsenosti v dielach súčasných autorov a autoriek (P. 
Modiano, L. Binet, N. Huston, S. Germain), pričom ťažiskovo upriamuje 
pozornosť na románovú tvorbu Sylvie Germain. Zároveň poukazuje na 
čitateľskú perspektívu vo vzťahu k stvárneným dejinám.
Kniha získala Prémiu Literárneho fondu za vedeckú a odbornú literatúru za rok 2024.