Základnou témou monografie Františka Novosáda je analýza reality, ako sa nám prezentuje v našej skúsenosti. Starogrécky sofista Protagoras dokazoval, že „mierou všetkých vecí je človek, jestvujúcich, že sú, nejestvujúcich, že nie sú“. Táto Protagorova téza bola v dejinách filozofického myslenia rôzne interpretovaná. Najčastejšie sa chápala ako prejav krajného subjektivizmu. Protagorovej téze však môžeme dať aj realistickú (resp. kriticko-realistickú) interpretáciu, a to tak, že položíme dôraz na rozdiel medzi mierou a meraným. Z tohto hľadiska Protagoras vlastne hovorí, že pri posudzovaní toho, čo je realita, vždy používame istú mieru, isté kritériá, a práve použitá miera a kritériá rozhodnú, čo bude pre nás realita a čo nie. Miera sa predsa vždy odlišuje od meraného. Miera je „naša“, je to smernica nášho chápania bytia, zatiaľ čo merané je „vonku“, teda vystupuje ako niečo, čo nie je v našej moci. Dobovo a kultúrne podmienená miera určuje základné kategórie, ktorými sa orientujeme v skutočnosti, ako aj základné spôsoby koordinácie našich činností.