DEJINY PEDAGOGICKÉHO MYSLENIA I.

Dejiny pedagogiky v súčasnosti určite nemožno zaradiť medzi atraktívne pedagogické disciplíny, ktoré zažívajú rozmach a odborná verejnosť má o ne záujem. Práve naopak: po ich ideologickom obmedzovaní v krajinách bývalej východnej Európy v druhej polovici minulého storočia, nastal po roku 1989 ich útlm. Dejiny pedagogiky často absentujú ako vyučovací predmet v pregraduálnej príprave budúcich pedagógov či učiteľov na jednotlivých filozofických a pedagogických fakultách na Slovensku. Tiež sa vytratili vedecké a odborné publikácie, príp. články z oblasti dejín pedagogiky, čo je indikátorom toho, že personálny potenciál odborníkov, ktorí sa venujú skúmaniu predmetnej problematiky, sa zmenšuje. Slovensko však má závideniahodnú tradíciu v oblasti dejín pedagogiky – počnúc J. Rezíkom a J. Kvačalom, ktorá vyvrcholila začiatkom druhej polovice 20. storočia. V tom období môžeme hovoriť o dvoch významných generáciách slovenských historikov pedagogiky. Prvá generácia sa svojou výskumnou a publikačnou činnosťou presadila najmä v 40. a 50. rokoch. K jej najvýznamnejším osobnostiam patrili J. Čečetka, V. Ružička, P. Vajcík. Druhá generácia sa zviditeľnila najmä v 60. a 70. rokoch 20. storočia a k jej najvýznamnejším predstaviteľom patrili J. Mátej, J. Mikleš, F. Karšai, A. Čuma, J. Schubert, Ľ. Bakoš. Z dielne týchto autorov vznikli aj napriek obdobiu nepriaznivému pre vedu (obdobie socializmu) diela, ktoré mapujú jednotlivé obdobia slovenských dejín. Mnohí z nich podľahli vplyvu ideologickej doktríny doby, ale možno nájsť aj diela vedecky korektné (J. Čečetka, V. Ružička). Bohužiaľ, na tieto dve generácie slovenských historikov pedagogiky nenadviazala ďalšia generácia, čím sa prerušila kontinuita skúmania v oblasti dejín pedagogického myslenia na Slovensku. Obdobie rokov 1948 – 1989 zatiaľ iba čaká na svoje kritické prehodnotenie. Reflexia tohto obdobia by však výrazne pomohla k jeho zaradeniu sa do dejinnej línie dejín pedagogického myslenia na Slovensku.