V posledných rokoch sa vo francúzskej próze zintenzívnil záujem o
stvárnenie dejín, predovšetkým druhej svetovej vojny a holokaustu,
prostredníctvom subjektívneho prežívania postáv. Narativizácia sa upína
na individuálnu i kolektívnu pamäť a nastoľuje pálčivé otázky týkajúce
sa traumy, medzigeneračnej pamäti, identity, zabúdania či manipulácie
spomienok. Monografia skúma povahu fikčného a historického naratívu o
dejinách, uvažuje o modalitách tematizácie dejín z hľadiska ich
stvárnenia ako osobného zážitku v dielach povojnových autorov (J.
Semprun, G. Perec, A. Camus), ako aj z hľadiska stopy, resp.
sprostredkovanej skúsenosti v dielach súčasných autorov a autoriek (P.
Modiano, L. Binet, N. Huston, S. Germain), pričom ťažiskovo upriamuje
pozornosť na románovú tvorbu Sylvie Germain. Zároveň poukazuje na
čitateľskú perspektívu vo vzťahu k stvárneným dejinám.
Kniha získala Prémiu Literárneho fondu za vedeckú a odbornú literatúru za rok 2024.