Počas susedstva Osmanskej ríše a Uhorska dochádzalo aj k vzájomnému
ovplyvňovaniu vo viacerých sférach života, ba dokonca aj k vytvoreniu
spoločného systému pravidiel v osmansko-uhorskom pohraničí, ktorý v
mnohých ohľadoch dodržiavali a akceptovali obe strany. Tieto pravidlá sa
týkali viacerých aspektov života na území kondomínia, t. j. dvojitého
panstva Uhrov a Osmanov.
Na ich základe fungoval aj osmansko-uhorský
obchod so zajatcami, ktorý bol súčasťou každodenného života v pohraničí.
Hoci si väčšina uhorských zajatcov vybrala najschodnejšiu cestu
oslobodenia v podobe uhradenia výkupného, niektorí jednotlivci si
zvolili alternatívu prestupu k „nepriateľovi“ a v niektorých prípadoch
aj konverziu. K Osmanom sa však mohli pridať nielen násilne odvlečení,
ale existovali aj zriedkavé prípady dobrovoľného prestupu na
nepriateľskú stranu.
Samozrejme, habsburská mocnosť a uhorské inštitúcie
hodnotili takéto prestupy negatívne, rovnako ako nedovolenú spoluprácu
pôvodného uhorského obyvateľstva s Osmanmi. Za odsúdeniahodné sa
považovali činnosti, ktoré mohli potenciálne poškodiť Uhorské
kráľovstvo. K spolupráci Uhrov s Osmanmi však dochádzalo aj počas
„veľkého“ vojensko-politického pohybu v krajine, napríklad počas
stavovských povstaní. Uhorské a habsburské inštitúcie postupne začali
vydávať zákony trestajúce „turecké priateľstvo“, nedovolenú spoluprácu s
Osmanmi a renegátstvo.
Monografia je venovaná zbehom, renegátom a
domnelým, resp. reálnym deliktom. Čitateľ spozná z dobových prameňov
viacero napínavých príbehov jednotlivcov, aj prípady nepodložených
obvinení, ako aj záznamy o reálnej spolupráci Uhrov s Osmanmi. Text je
doplnený slovníkom osmansko-tureckých a tureckých termínov.
Niečo o autorovi:
Štefan Szalma je historik, ktorý sa vo svojej odbornej práci venuje dejinám včasného novoveku a problematikám pohraničných konfliktov. Vo svojej najnovšej knihe Za hranicami cti a krajiny skúma komplexné témy zajatia, náboženskej konverzie a zmeny lojality obyvateľstva v špecifickom prostredí osmansko-uhorského pohraničia.